MARIA MONTESSORI

ŽIVOT A DIELO MARIE MONTESSORI

„Musíme si uvedomiť, že ak slúžime deťom, slúžime životu.“
Maria Montessori

Maria Montessori sa preslávila už počas svojho života ako doktorka, psychologička, vedkyňa, pedagogička, spisovateľka a aktivistka za práva žien a detí. Opakovane sa vyjadrila úplne jednoznačne, že vzdelávanie považuje za nástroj spoločenskej zmeny, jedinú možnú cestu k sociálnej reforme, ktorá nám môže priniesť pokrok, mier a snáď aj „vyššiu formu civilizácie“.
Kto bola táto pozoruhodná žena?

Detstvo a rodina
Maria Montessori sa narodila 31. augusta 1870 v Chiaravalle v talianskej provincii Ancona.
Jej otec Alessander Montessori mal v tom čase 33 rokov, bol úradníkom ministerstva financií a pracoval v miestnej štátnej tabakovej továrni. Jej matka Renilda Stoppani mala 25 rokov a bola na svoju dobu dobre vzdelaná. Pracovala ako učiteľka v novozriadenej „podnikovej škôlke“ miestnej továrne, v ktorej pôsobil Mariin otec Alessandro Montessori.

Vzdelávanie (1883 – 1896)
Rodina sa v roku 1873 presťahovala do Florencie a v roku 1875 do Ríma, kvôli práci Mariinho otca.
Maria Montessori nastúpila do verejnej základnej školy v roku 1876 vo veku 6 rokov. V roku 1883 alebo 1884, vo veku 13 rokov, vstúpila Maria Montessori na strednú technickú školu Regia Scuola Tecnica Michelangela Buonarroti, kde študovala taliančinu, aritmetiku, algebru, geometriu, účtovníctvo, históriu, geografiu a prírodné vedy. Promovala v roku 1886 s dobrým prospechom a výsledkami skúšok.
Toho roku, vo veku 16 rokov, pokračovala na technickom inštitúte Regio Istituto Tecnico Leonardo da Vinci, kde študovala taliančinu, matematiku, históriu, zemepis, geometrické a zdobené kreslenie, fyziku, chémiu, botaniku, zoológiu a dva cudzie jazyky. Darilo sa jej vo vedách a predovšetkým v matematike. Pôvodne mala v úmysle pokračovať po promócii v štúdiu inžinierstva, čo bolo vtedy pre ženu neobvyklé.
Keď v roku 1890, vo veku 20 rokov, promovala s atestáciou z fyziky a matematiky, rozhodla sa študovať medicínu, čo bolo vzhľadom na vtedajšie kultúrne normy „nevídané“. Svoje životné prianie – stať sa lekárkou, si presadila aj napriek odporu otca. V roku 1890 sa zapísala na univerzitu v Ríme, do študijného kurzu prírodných vied. Zložila skúšky z botaniky, zoológie, experimentálnej fyziky, histológie, anatómie a všeobecnej a organickej chémie a v roku 1892 získala Diplom di licenza. V roku 1893 tak mohla vstúpiť do lekárskeho programu na univerzite v Ríme, hoci bola veľmi odrádzaná. Stretla sa tu s nepriateľstvom a obťažovaním zo strany niektorých študentov a profesorov, pretože bola žena. Vzhľadom na to, že jej účasť na hodinách patológie s mužmi, v prítomnosti mŕtveho nahého tela, bola považovaná za nevhodnú, bolo od nej požadované, aby po hodinách vykonávala pitvy sama. V tom čase sa uchýlila k fajčeniu tabaku, aby ním zakryla zápach formaldehydu. Maria Montessori v roku 1895 vyhrala akademickú cenu a tým si zaistila pozíciu nemocničnej asistentky. Tak získala prvé klinické skúsenosti. Posledné dva ročníky štúdia venovala štúdiu pediatrie a psychiatrie, pracovala v detskej poradni a na pohotovosti a stala sa expertkou v detskom lekárstve.
V roku 1896 sa stáva historicky prvou ženou, ktorá získala univerzitný titul z medicíny na univerzite v Ríme. Reprezentuje Taliansko na Medzinárodnom kongrese žien v Berlíne, kde výrazne zastáva práva pracujúcich žien. Študuje práce Jeana Marca Itarda a Edouarda Seguina, francúzskych psychiatrov z prvej polovice devätnásteho storočia, ktorí pracovali s fyzicky a mentálne postihnutými deťmi. Maria Montessori veľmi obdivovala ich prácu a mnohé aspekty prevzala a ďalej rozvinula. V neskorších rokoch im pripisovala značné zásluhy za vznik Montessori vzdelávania.

Začiatok kariéry, narodenie syna (1896 – 1901)
V rokoch 1896 až 1901 Maria Montessori pracovala a skúmala „frenastenické deti“ – v dnešnom poňatí išlo o deti, ktoré trpia nejakou formou kognitívneho oneskorenia, choroby alebo postihnutia. Začala tiež cestovať, študovať, prednášať a publikovať na národnej i medzinárodnej úrovni. Neoddeliteľnou súčasťou jej života bolo obhajovanie práv žien. Zasadzovala sa aj o vzdelávanie mentálne postihnutých detí. Prednášala o špeciálnych metódach vzdelávania detí s mentálnym postihnutím na učiteľskej škole College of Rome. Absolvovala dvojtýždňové celoštátne prednáškové turné pre širokú verejnosť, na ktorom sa tiež zúčastnili významné verejné osobnosti.

Narodenie dieťaťa
31. marca 1898 sa jej narodilo jediné dieťa – syn Mario Montessori (31. marca 1898 – 10. februára 1982) – z milostného vzťahu s Giuseppom Montesanom, kolegom – lekárom z fakultnej nemocnice. Ak by sa Maria vydala, očakávalo by sa, že prestane so svojou profesijnou kariérou. Namiesto sobáša sa Maria rozhodla pokračovať vo svojej práci a štúdiu. Bola nútená zveriť svojho syna do starostlivosti ošetrovateľky na vidieku. Dlho sa však nevedela zmieriť s tým, že premeškala prvé roky jeho života. Svoj vzťah s otcom dieťaťa chcela utajiť s podmienkou, že si žiaden z nich nevezme nikoho iného. Keď bol Giuseppe Montesano rodinou dotlačený „k sociálne výhodnejšiemu vzťahu“ a následne sa oženil, Maria sa cítila zradená a rozhodla sa opustiť fakultnú nemocnicu.
So svojim synom Mariom sa viac zblížila až v čase jeho dospievania. Najskôr ako študent a neskôr ako spoločník a najbližší spolupracovník, stál oddane po jej boku nasledujúcich štyridsať rokov, až do Máriinej smrti.

Práca s deťmi s poruchami učenia
Po absolvovaní rímskej univerzity v roku 1896 Maria Montessori pokračovala vo svojom výskume na univerzitnej psychiatrickej klinike. V roku 1897 tam bola prijatá ako dobrovoľná asistentka. V rámci svojej práce navštívila azylové domy v Ríme, kde pozorovala deti s mentálnym postihnutím. Tieto pozorovania boli zásadné pre jej budúcu pedagogickú prácu. Ďalej čítala a študovala diela lekárov a pedagógov 19. storočia: Jeana Marca Gasparda Itarda a Édouarda Séguina, ktorí jej dielo veľmi ovplyvnili.

Verejné pôsobenie
V roku 1897 Maria Montessori hovorila o spoločenskej zodpovednosti za kriminalitu mladistvých na Národnom kongrese medicíny v Turíne. V roku 1898 napísala niekoľko článkov a opäť vystúpila na Prvej pedagogickej konferencii v Turíne, kde naliehala na vytvorenie špeciálnych tried a inštitúcií pre deti s poruchami učenia, ako aj na špecializovanú prípravu ich učiteľov.
V roku 1899 bola Maria Montessori menovaná za radkyňu novovytvorenej Národnej ligy na ochranu retardovaných detí a bola pozvaná, aby prednášala o špeciálnych metódach vzdelávania pre deti s mentálnym postihnutím na učiteľskej škole College of Rome. V tomto roku Maria Montessori podnikla dvojtýždňové národné prednáškové turné pre široké publikum prominentných verejných osobností. Vstúpila do správnej rady Národnej ligy a bola vymenovaná za lektorku hygieny a antropológie na jednej z dvoch škôl, pripravujúcich ženy na profesiu učiteliek v Taliansku.

Ortofrenická škola
V roku 1900 Národná liga otvorila Scuola Magistrale Ortofrenica – lekársko-pedagogický inštitút pre vzdelávanie mentálne postihnutých detí, s pridruženou laboratórnou učebňou. Maria Montessori bola menovaná jeho spoluriaditeľkou. Do prvého ročníka sa zapísalo 64 študentov, ktorí študovali psychológiu, anatómiu a fyziológiu nervového systému, antropologické merania, príčiny a charakteristiky mentálneho postihnutia a špeciálne metódy výučby.
Počas dvoch rokov Maria Montessori vyvinula metódy a materiály, ktoré neskôr upravila pre potreby vzdelávania zdravých detí.

Ďalšie štúdiá (1901 – 1906)
V roku 1901 Maria Montessori opustila Ortofrenickú školu aj svoju súkromnú prax a v roku 1902 sa zapísala do filozofického študijného kurzu na univerzite v Ríme. Filozofia v tom čase zahŕňala veľa z toho, čo je dnes považované za psychológiu. Maria študovala teoretickú a morálnu filozofiu, dejiny filozofie a psychológiu ako takú, ale nedoštudovala. Venovala sa tiež nezávislému štúdiu antropológie a pedagogickej filozofie, vykonávala pozorovania a experimentálny výskum na základných školách a znovu sa zaoberala prácou Itarda a Séguina, prekladala ich knihy do taliančiny.
V tejto dobe začala uvažovať o prispôsobení svojich metód vzdelávania mentálne postihnutých detí bežnému vzdelávaniu. Svojou prácou, ktorej sa venovala niekoľko ďalších rokov, rozvíjala odbor, ktorý neskôr nazvala „vedecká pedagogika“. V roku 1902 Maria Montessori predložila svoj výskum na druhom národnom pedagogickom kongrese v Neapole. Publikovala články o pedagogike. V rokoch 1903-1904 vykonávala antropologický výskum s talianskymi školákmi a v roku 1904 prednášala antropológiu na univerzite v Ríme, na pedagogickej fakulte, kde zotrvala do roku 1908.
Jej prednášky boli v roku 1910 vydané knižne, s názvom Pedagogická antropológia.

Casa dei bambini a šírenie myšlienok (1906 – 1911)
Otvorenie prvého Domu detí
V roku 1906 bola Maria Montessori pozvaná, aby dohliadala na starostlivosť a výchovu skupiny detí pracujúcich rodičov, v novej obytnej časti pre rodiny s nízkymi príjmami v štvrti San Lorenzo v Ríme. Chcela tu aplikovať svoju prácu a metódy na deti bez mentálneho postihnutia a ponuku prijala. Navrhla pre svoju školu meno Casa dei Bambini, čiže Dom detí.
Prvá Casa dei Bambini sa otvorila 6. januára 1907 na ulici Via dei Marsi 53, v štvrti San Lorenzo v Ríme a zapísalo sa do nej medzi 50 a 60 detí, vo veku od dvoch do siedmich rokov. Trieda bola vybavená učiteľským stolom a tabuľou, sporákom, malými stoličkami, kreslami, skupinovými stolíkmi pre deti a uzamykateľným kabinetom na materiály, ktoré Maria Montessori vyvinula na ortofrenickej škole. Medzi aktivity pre deti patrila osobná starostlivosť, ako je obliekanie a vyzliekanie, starostlivosť o prostredie, ako je utieranie prachu a zametanie a starostlivosť o záhradu. Deti používali pomôcky, ktoré vyvinula Maria Montessori.
Maria Montessori sa zaoberala teóriou výučby, výskumom a ďalšími odbornými činnosťami, pozorovala a dohliadala na prácu v triede, ale neučila deti priamo. Každodennú výučbu a starostlivosť zabezpečovala pod jej vedením dcéra stavebného vrátnika. V tejto úplne prvej Montessori triede Maria pozorovala správanie detí a toto pozorovanie vytvorilo základ jej vzdelávacej metódy. Zaznamenala epizódy hlbokej pozornosti a koncentrácie, mnohonásobné opakovanie činnosti a citlivosť na poriadok v prostredí. Pri slobodnej voľbe činnosti, deti prejavovali väčší záujem o praktické činnosti a Montessori materiály než o hračky, ktoré im boli poskytnuté a boli prekvapivo nemotivované sladkosťami a inými odmenami. Postupom času Maria u detí videla, ako sa objavila spontánna sebadisciplína.
Na základe svojich pozorovaní Maria Montessori zaviedla množstvo praktík, ktoré sa stali charakteristickými znakmi jej vzdelávacej filozofie a metódy. Ťažký nábytok nahradila detskými stolíkmi a stoličkami, ktoré boli dostatočne ľahké, aby s nimi deti mohli pohybovať, a materiály detskej veľkosti umiestnila na nízke prístupné police. Spektrum praktických činností, ako je zametanie a osobná starostlivosť, rozšírila o širokú škálu cvičení z oblasti starostlivosti o životné prostredie a o seba samého, vrátane aranžovania kvetín, umývania rúk, starostlivosti o domácich miláčikov a varenia. K triede zapojila aj vonkajší priestor a deti mohli voľne prechádzať a podľa svojich potrieb využívať materiály, ktoré boli prístupné.
Maria Montessori cítila, že samostatnou prácou môžu deti rozvinúť autonómiu a získať motiváciu na rozvoj myslenia a porozumenia. Tiež dospela k názoru, že uznanie všetkých detí ako jednotlivcov a zaobchádzanie s nimi ako s takými, by prinieslo lepšie učenie a naplnenie potenciálu každého konkrétneho dieťaťa. Pokračovala v prispôsobovaní a zdokonaľovaní materiálov, ktoré predtým vyvinula a upravovala alebo odstraňovala cvičenia, ktoré si deti vyberali menej často. Na základe svojich pozorovaní Maria Montessori experimentovala s tým, aby umožnila deťom slobodnú voľbu materiálov, neprerušovanú prácu, slobodu pohybu a aktivity v rámci limitov daných prostredím. Začala vnímať samostatnosť ako cieľ výchovy a úlohu učiteľa ako pozorovateľa a koordinátora vrodeného psychického vývoja detí.
Prvá Casa dei Bambini bola úspešná a druhá bola otvorená 7. apríla 1907. Deti v jej programoch prejavovali koncentráciu, pozornosť, spontánnu sebadisciplínu a nadobúdanie jednotlivých zručností (ako napríklad písania a čítania) prevyšovalo všeobecné očakávania. Triedy začali priťahovať pozornosť významných pedagógov, novinárov a verejných činiteľov a v roku 1908 boli otvorené tri ďalšie Case dei Bambini.

V roku 1909 Montessori usporiadala prvý učiteľský kurz svojej novej metódy v Città di Castello v Taliansku. Ďalšie dva tréningové kurzy sa konali v Ríme v roku 1910 a tretí v Miláne v roku 1911.

Medzinárodné uznanie a šírenie Montessori vzdelávania (1909 – 1915)
Už v roku 1909 začalo dielo Marie Montessori priťahovať pozornosť v medzinárodnom kontexte. Jej práce boli často publikované v medzinárodnom meradle a rýchlo sa rozšírili.
Koncom roku 1911 bolo Montessori vzdelávanie oficiálne prijaté vo verejných školách v Taliansku a Švajčiarsku a pripravovali sa na jeho prijatie v Spojenom kráľovstve. V roku 1912 sa otvorili Montessori školy v Paríži a mnohých ďalších západoeurópskych mestách. O Montessori metódu vzdelávania mali záujem aj v Argentíne, Austrálii, Číne, Indii, Japonsku, Kórei, Mexiku, Švajčiarsku, Sýrii, USA a na Novom Zélande. Verejné školy v Londýne, Johannesburgu, Ríme a Štokholme prijali jej metódu do svojich vzdelávacích programov. Boli založené asociácie Montessori v Spojených štátoch (Montessori American Committee) a v Spojenom kráľovstve (the Montessori Society for the United Kingdom). V roku 1913 sa v Ríme konal prvý medzinárodný výcvikový kurz, druhý potom hneď v roku 1914.

Knihy Montessori
V roku 1909 Maria Montessori opísala svoje pozorovania a metódy používané v Case dei Bambini v knihe s názvom Metóda vedeckej pedagogiky aplikovanej na výchovu detí v detských domovoch. V USA bola kniha preložená do angličtiny pod názvom Montessori metóda a stala bestsellerom. Nasledovalo vydanie v Británii a Švajčiarsku. V Taliansku v roku 1913 vyšlo autorkou revidované vydanie tejto knihy. V tom istom roku bola kniha vydaná v Rusku a Poľsku a v roku 1914 v Nemecku, Japonsku a Rumunsku. Nasledovalo Španielsko (1915), Holandsko (1916) a Dánsko (1917).
V roku 1913 Maria Montessori vydala v angličtine knihu Pedagogická antropológia a v roku 1914 príručku k didaktickým materiálom Doctor Montessori's Own Handbook.

Maria Montessori v Spojených štátoch – popularita aj kritika
V rokoch 1911 a 1912 bola práca Marie Montessori veľmi populárna a široko propagovaná v USA, najmä v sérii článkov v časopise McClure's Magazine. Prvá severoamerická Montessori škola bola otvorená v októbri 1911 v Tarrytowne, New York. Zástancami tejto metódy sa stali vynálezca Alexander Graham Bell a jeho manželka a v ich kanadskom dome bola otvorená druhá škola. Metóda vedeckej pedagogiky aplikovanej na výchovu detí v detských domovoch Kniha Montessori metóda bola publikovaná v šiestich vydaniach., ktoré sa rýchlo vypredali.
Prvý medzinárodný vzdelávací kurz v Ríme v roku 1913 bol sponzorovaný Americkou asociáciou Montessori a 67 z 83 študentov bolo z USA.
V roku 1913 bolo v USA viac ako 100 Montessori škôl.
Maria Montessori odcestovala v decembri 1913 do Spojených štátov na trojtýždňové prednáškové turné, ktoré zahŕňalo filmy z jej európskych škôl. Kamkoľvek sa pohla, stretla sa s nadšenými davmi ľudí. Opäť sa do USA vrátila v roku 1915 (cesta bola sponzorovaná National Education Association), aby predviedla svoju prácu na medzinárodnom veľtrhu Panama-Pacific International Exposition v San Franciscu v Kalifornii a aby tu viedla tretí medzinárodný školiaci kurz. Na výstave bola inštalovaná presklená učebňa a na triedu s 21 deťmi sa prišli pozrieť tisíce pozorovateľov.
V novembri 1915 zomrel Márii Montessori otec a ona sa vrátila do Talianska.
Napriek tomu, že Maria Montessori a jej vzdelávací prístup boli v USA populárne, nezaobišla sa bez odporu a kontroverzie. Vplyvný progresívny pedagóg William Heard Kilpatrick, nasledovník amerického filozofa a vzdelávacieho reformátora Johna Deweyho, napísal odmietavú a kritickú knihu s názvom The Montessori Method Examined, ktorá mala široký vplyv. Kritická bola aj Národná asociácia materských škôl. Kritici tvrdili, že Montessori metóda je zastaraná, príliš rigidná, príliš závislá na zmyslovom tréningu a ponecháva príliš malý priestor na predstavivosť, sociálnu interakciu a hru. Ďalšou kontroverziou sa stalo to, ako prísne Maria Montessori kontrolovala správne uvádzanie jej metódy do praxe a ako podrobne školila učiteľa.
Potom, čo Maria Montessori v roku 1915 z USA odišla, sa Montessori hnutie v USA roztrieštilo a Montessori vzdelávanie bolo až do roku 1952 skôr okrajovou záležitosťou.

Roky 1916 – 1939
1916 – Maria Montessori dostáva pozvanie od predstaviteľov mesta Barcelony, kam sa sťahuje. Barcelona sa stáva jej domovom až do roku 1936, kedy sa k moci dostávajú jednotky generála Franca.
1920 – Maria Montessori prednáša na Univerzite v Amsterdame. Prvýkrát tu opisuje svoju predstavu o stredoškolskom vzdelávaní.
1924 – Maria Montessori sa stretáva s Benitom Mussolinim, ktorý sa ujal moci v roku 1922. Po tomto stretnutí dochádza k oficiálnemu uznaniu, zakladaniu a šíreniu Montessori škôl za podpory talianskej vlády.
1929 – Maria Montessori spolupracuje spoločne s architektmi na vybudovaní modelovej Montessori školy a školiaceho centra pre učiteľov v Ríme. V Helsingør v Dánsku sa koná prvý Medzinárodný Montessori kongres. Spoločne so svojim synom Mariom zakladá Medzinárodnú Montessori Asociáciu (Association Montessori Internationale AMI) so sídlom v Berlíne.
1933 – Nacisti systematicky likvidujú Montessori hnutia v Nemecku a zatvárajú všetky už fungujúce Montessori školy.
1934 – Benito Mussolini požadoval, aby Montessori vzdelávanie prijalo ideály fašizmu a stalo sa nástrojom jeho propagácie, čo Maria Montessori opakovane kategoricky odmietla. Rozzúrený Mussolini vydal zákaz Montessori vzdelávania vrátane výcviku pedagógov a šírenia vzdelávacích princípov a filozofie v Taliansku. Maria Montessori samotná bola vykázaná z vlasti a vrátila sa tam až v roku 1947.
1936 až 1939 – Kvôli pomerom v Španielsku, pod vládou generála Franca, Maria Montessori najprv odchádza do Anglicka a neskôr do Holandska, ktoré sa stáva jej domovom. Medzinárodná Montessori asociácia (AMI) presúva svoje sídlo do Amsterdamu. V Holandsku žije Maria Montessori so svojim synom v Larene, neďaleko Amsterdamu.
Pokračuje vo vývoji nových materiálov. V kontexte rastúceho vojenského napätia v Európe, Maria Montessori stále viac upriamuje svoju pozornosť na tému mieru. V roku 1937 sa konal 6. medzinárodný Montessori kongres na tému „Výchova k mieru“, kde Maria Montessori vystúpila s príspevkom o úlohe výchovy dieťaťa ako kľúča k reforme spoločnosti. V roku 1938 bola Maria Montessori pozvaná Teozofickou spoločnosťou do Indie, aby tam viedla kurz.

Maria Montessori v Indii (1939 – 1946)
1939 - Maria Montessori odchádza spoločne so svojím synom Mariom do Indie na pozvanie Theozofickej spoločnosti, ktorá v Indii úspešne praktizovala Montessori metódu v boji proti negramotnosti. Máriin zámer bol zotrvať v Indii tri mesiace, počas jedného tréningového kurzu.
1940 až 1946 – V roku 1940 Taliansko vstupuje do druhej svetovej vojny a pripája sa na stranu Nemecka. V júni je Máriin syn zajatý britskou koloniálnou vládou ako nepriateľský cudzinec a Maria Montessori je nútená zdržiavať sa iba na pozemkoch Theozofickej spoločnosti. Vďaka rešpektu, ktorý viceroy (zástupca britského panovníka) prechovával k Marii Montessori a tiež preto, aby oslávil jej 70. narodeniny, je Mario v auguste prepustený. Aj napriek tomuto priateľskému činu nie je rodine Montessori dovolené vycestovať z Indie až do konca druhej svetovej vojny.
Počas rokov strávených v Indii Maria Montessori spolu so synom Mariom pokračovali v rozvíjaní svojej vzdelávacej metódy. V tomto období sa zamerali na oblasť kozmickej výchovy pre deti od 6 do 12 rokov. Počas pobytu v Indii sa Maria Montessori zamerala aj na podporu detí v prvých troch rokoch života. Keď v roku 1944 dostala rodina Montessori určitú slobodu pohybu, odcestovali na Srí Lanku (v tom čase Cejlón), kde Maria Montessori predniesla na túto tému sériu 30 prednášok a zorganizovala vládou uznaný školiaci kurz. Tieto prednášky boli zozbierané v roku 1949 v knihe Čo by ste mali vedieť o svojom dieťati. V roku 1945 sa Maria Montessori zúčastnila na prvej celoindickej Montessori konferencii v Jaipure a v roku 1946, keď vojna skončila, sa spolu so synom vrátila do Európy.

Posledné roky života 1946 – 1952
1946 – Po skončení druhej svetovej vojny sa Maria Montessori, vo veku 76 rokov, vrátila do Amsterdamu a nasledujúcich šesť rokov strávila cestovaním po Európe a Indii.
1947 – Maria a Mario Montessori zakladajú Montessori Centrum v Londýne. Maria Montessori podniká cestu do Talianska, kde sa snaží obnoviť Montessori spoločnosť. Darí sa jej dosiahnuť znovuotvorenie Montessori zariadení. Vracia sa do Indie, kde vedie tréningový Montessori kurz v Adyare.
1949 – Maria Montessori vedie kurz v Karáčí v Pakistane. V tomto roku bola tiež založená Pákistánska asociácia Montessori. Po návrate do Európy sa zúčastňuje 8. medzinárodného Montessori kongresu v Sanreme v Taliansku, kde bola predvedená vzorová učebňa. V tomto roku bol zorganizovaný aj prvý tréningový kurz s názvom Montessori škola pre asistentov dojčiat. Maria Montessori získava prvú nomináciu na Nobelovu cenu za mier. Ďalšiu nomináciu dostáva v rokoch 1950 a 1951. Definitívne sa vracia do Európy.
1950 – Maria Montessori navštívila Škandináviu, reprezentovala Taliansko na konferencii UNESCO vo Florencii, prezentovala na 29. medzinárodnom školiacom kurze v Perugii, zorganizovala národný kurz v Ríme.
1951 – Maria Montessori sa zúčastnila na 9. medzinárodnom Montessori kongrese v Londýne, absolvovala kurz v Innsbrucku (Rakúsko) a priamo sa podieľala na založení Inštitútu pre vzdelávanie UNESCO.
1952 - Maria Montessori zomiera na krvácanie do mozgu 6. mája v Noordwijku aan Zee, v Holandsku. Je pochovaná na miestnom katolíckom cintoríne. Snáď najlepšie zhŕňajú jej celoživotnú prácu slová, ktoré sú vyryté na jej náhrobku: „Žiadam svoje drahé a všemocné deti, nech spoločne so mnou budujú mier v človeku i vo svete.“

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Maria_Montessori